V súčasne fantastike sa javí dominujúcim žáner anti-utópie (dystópie) opisujúci možné negatívne scenáre rozvoja budúcnosti ľudstva. Dokonca obyčajné vyhľadávanie kľúčových slov „utópia“ a „anti-utópia“ na www.kinopoisk.ru dáva pomer 1 ku 7 v prospech toho druhého. Hoci v skutočnosti je tento nepomer ešte výraznejší, pretože väčšina z prvého zoznamu nemá nič spoločné s nejakou tvorivou agendou.
Pritom žáner anti-utópie sám o sebe nie je zlý – veď poukazovať spoločnosti na možné chyby v rozvoji je tiež nevyhnutné a z tohto pohľadu „zobrazenie usporiadania spoločnosti, ktoré sa autorovi javí neželaným, odpudzujúcim“ môže byť plne opodstatneným a užitočným. Aby však táto tvorba skutočne priniesla divákovi prospech, nestačí ukázať nejaký „negatívny stav“, tvorcovia filmu musia ešte poukázať na príčiny prechodu k nemu a realite blízke cesty odvrátenia negatívnej „matrice“. A práve toto čoraz častejšie v súčasných auto-utópiách nie je, v dôsledku čoho ich tvorivý potenciál smeruje k nule.
Fantastika „Tajomstvo 7 sestier“ predstavuje len taký príbeh. Podľa zápletky v polovici 21. storočia sa Zem ukázala preľudnená a štáty Európskej Únie, v ktorej sa odvíjajú základné udalosti, sa zapojili do kontroly pôrodnosti stanoviac požiadavku: jedna rodina – jedno dieťa. Mašinéria propagandy beží naplno – v televízii rozprávajú o nevyhnutnosti politiky obmedzovania, steny sú oblepené agitačnými plagátmi, deti navyše sú odoberané a akože dlhodobo uspávané na lepšie časy.
V týchto podmienkach sa v jednej rodine rodí 7 dcér – dvojičiek a ich starý otec sa rozhodne zachrániť deti cestou zavedenia prísnych pravidiel striedavého vychádzania z domu. Celý život sa musia skrývať pred ostatnými vydávajúc sa za jednu a tú istú osobu.
Film začína dostatočne mäkko: dievčatá rastú, dedko sa o ne stará, učí ich – ukazujú ich ako družnú a starostlivú rodinu. Prvá polhodina pozerania vytvára dojem, že nám porozprávajú krásny príbeh ako solidarita a vzájomná pomoc pomáhajú nielen prežiť v ťažkých podmienkach ale aj prevychovať spoločnosť, ktorá zjavne ide cestou vybudovania neľudského koncentračného tábora. Napriek očakávaniu sa ďalej začína jednoducho mlynček na mäso a film sa mení na krvavú zmes plnú krutosti, násilia, sadizmu vraždenia a podlosti.
Pozeranie na to ako sa scenáristi chladnokrvne vysporadúvajú s každou so sestier, ako menia ich dedka na sadistu (odrezanie prstov vnučkám aby sa navzájom podobali), ako znižujú hodnotu rodiny, ako sa snažia ospravedlniť zradu tehotenstvom – sa stáva odpudzujúcim a nepríjemným, cítiš sa opäť podlo oklamaný zlobnými „rozprávačmi kino príbehov“. Všetky konštruktívne koncepty z prvej časti filmu sa ukazujú prevrátené, poškvrnené narkotikami, chtíčom a krvou tak ako sa udalosti rozvíjajú. Všetko toto doplňujú dvojtvárne reči hlavnej negatívnej postavy Nicolett Cayman, ktorá predsedá Výboru rozdeľovania detí. Jej jedinej autori zdôverili čítanie monológov o starostlivosti o spoločnosť, záchranu budúcnosti, čo budí dojem, že ona je samozrejme sadistka ale sadistka nie z vlastnej vôle. A že jej konanie, hoci amorálne, no oddôvodnené okolnosťami.
Niekto bude namietať: „Tak sa vyvíjali udalosti, veď sa ukazuje krutý svet budúcnosti, dedo nemal na výber atď.“ No ale udalosti vo filme vymýšľajú autori a to je ich výber, akou cestičkou pustia hlavných hrdinov, aké okolnosti budú okolo nich. To bol ich výber – rozrušiť alebo zachrániť rodinu. To bol ich výber – zviesť všetku problematiku ekologickej katastrofy k primitívnej odpovedi: „je proste potrebné zabiť nadbytočných ľudí“. A vari je to jediná odpoveď na problém? Vari sa nedá zaviesť obmedzenie spotreby, recyklácia odpadov, osvojenie vesmíru, premenu človeka na ľubovoľné iné varianty ?
Po prvej „návnade“, keď nás vedú k zamilovaniu sa do milej a družnej rodiny, zapína sa druhá „návnada“, zaujímajúca diváka detektívnou súčasťou a nútiaca hádať, ktorá zo siedmych sestier zradila ostatné. A zároveň sa do podvedomia zaujatého a šokovaného publika vysiela množstvo škodlivých myšlienok:
- neľudský systém je možné zlomiť alebo zmeniť iba silou zbraní a násilím;
- zníženie populácie bude nevyhnutné každopádne a tí, ktorí sa tým zaoberajú, nie sú až takí zlí;
- zvykajte si k pozeraniu na krv, ku krutosti, staňte sa bezcitní, necitliví;
- zabíjať je možné všetkých, dokonca aj deti;
- svet je krutý a nespravodlivý, budúcnosť je hrozná.
Záverečná scéna, v ktorej je protivník akože porazený je ukázaná tak, aby v divákovi ostal trvalý dojem – „neverím!“. Pretože ideológia pánov tohto krutého kino sveta je opísaná dostatočne podrobne a oddôvodnene a všetko čím autori vybavili hlavných hrdinov – sú spotrebiteľské názory a túžba prežiť. Nemajú nijakú ideu – oni dokonca ani raz nerozmýšľajú o tom ako by bolo možné žiť inak. Vo svojich nemnohých dialógoch sa len sťažujú na svoju ťažkú situáciu, pijú, diskutujú o chuti obeda alebo o svojej sexuálnej skúsenosti. Toto je osobitne to, čo je navrhnuté divákovi, vcítiacemu sa do takých postáv, zaujímať sa.
Narkotiká: Nehľadiac na veľmi ťažké životné podmienky, hrdinky zvládajú pravidelne piť. V rozhovoroch do rečí prichádza aj používanie tvrdších drog.
Sex: Je prítomná scéna sexu s nahými prsiami. Hrdinky sa sťažujú na to, že sa musia uspokojiť s jednorazovými vzťahmi s mužmi.
Násilie: Scény vrážd a sadizmu s ukázané s vysokým stupňom detailov. Vo väčšine epizód je násilie spojené so ženskými postavami.
Morálka:
Pozeranie podobných filmov nielenže nemotivuje pacovať na sebe a usilovať sa o nápravu negatívnych tendencií, ktoré sa môžu realizovať v živote spoločnosti, ale naopak – formuje u masového diváka depresívne nálady a znižuje jeho morálnu a intelektuálnu úroveň. Na obranu pred takýmto negatívnym programovaním psychiky slúži návyk kriticky hodnotiť všetok pozeraný mediálny obsah z pozície odpovede na otázky: „Čomu on učí ?“ a „Aké ciele sledovali autori a sponzori ?“
Zdroj: https://whatisgood.ru/tv/films/chto-ne-tak-s-antiutopiyami/