preklad článku – zdroj 18.1.2025 – https://aftershock.news/?q=node/1465646
Gazprom a iránska „National Iranian Gas Company“ (NIGC) 24. júna podpísali strategické memorandum o dodávkach plynu, ktorého podrobnosti neboli zverejnené. S výnimkou informácie založenej na slovách iránskeho ministra ropného priemyslu Džaváda Oudžího, ktorý to oznámil na zasadnutí vlády, ktorého úryvok zverejnil televízny kanál SNN26:
„V súčasnosti v Iráne ťažíme 840 – 850 miliónov kubických metrov zemného plynu denne. V rámci dohody bude 300 miliónov metrov kubických denne dodávaných z Ruska. Zmluva bude predbežne platiť 30 rokov, časť ruského plynu, ktorý Teherán nevyužije, sa môže dodávať do iných krajín.“ (Reuters).
Inými slovami, bola oznámená dlhodobá zmluva spojená s projektom vytvorenia plynového megahubu v Iráne.
Informácia o tomto projekte, ktorá bola zverejnená včera (17.1.2025 pozn. prekl.), hovorí o tom, že 55 miliárd kubických metrov ruského plynu ročne (objem Nord Stream-1 do Európy) sa bude dodávať do Iránu cez Azerbajdžan a so všetkými stranami boli dosiahnuté dohody. Je jasné, že sa začne s malými objemami, keďže suroviny pôjdu z Azerbajdžanu do Iránu cez sovietsky plynovod a cezhraničný uzol. A táto sieť sa bude rozširovať, pretože nie je schopná prevádzať 55 miliárd kubických metrov len do Iránu: aby Baku mohlo zabezpečiť dodávky plynu v rámci európskych zmlúv Južného koridoru na prepravu plynu (Baku – Tbilisi – Erzurum), musí odoberať objemy plynu zo severu Azerbajdžanu, ktorý zásobuje plynom Rusko. Baku tiež dodáva časť plynu do Iránu, a to aj na základe swapových zmlúv s Ruskom.
Pritom väčšina tohto „severného iránskeho prúdu“ bude plynofikovať severný Irán, ktorý má nedostatok plynu, pretože plynové polia sa nachádzajú na juhu krajiny. Zvyšok pôjde do rusko-iránskeho uzla na predaj iným odberateľom.
Včera (17.1.2025 pozn. prekl.) oznámených 55 miliárd kubických metrov (ročne) však nie je 109 miliárd kubických metrov (300 miliónov kubických metrov/deň), o ktorých hovoril Džavád Oudží. Je to 2-krát menej. Čím to je ? Ničím. Len som ten citát nenapísal celý. Koniec znie:
„V rámci dohody bude z Ruska cez Kaspické more dodaných 300 miliónov metrov kubických plynu denne.“
T. j. zatiaľ čo sa bude budovať pozemná časť dodávok plynu do Iránu cez Azerbajdžan (rozširovaním pozemnej infraštruktúry), Gazprom zároveň vybuduje MGP cez Kaspické more priamo do Iránu. Ďalších +/- 55 miliárd kubických metrov ročne – kapacita plynovodu Nord Stream-2 cez Baltik. Tento objem pôjde presne do iránskeho uzla na reexport.
V čom je dobrý „Kaspický prúd“ – tým, že prechádza cez vnútorné more bývalého ZSSR. S prihliadnutím na Dohovor o právnom postavení Kaspického mora kaspických pobrežných štátov nemajú „tretie strany“ právo nachádzať sa v tomto akvatóriu bez súhlasu všetkých strán Dohovoru. T. j. tento „prúd“ je bezpečnejší ako prechod Baltickým morom. Áno, Gazprom bude musieť získať povolenie na položenie tohto plynovodu od všetkých zmluvných strán dohovoru, ale….
To je len prvá, základná rovina projektu.
Turkménsko má veľa plynu. Ale má naň veľmi málo peňazí. Vďaka Číne. Ašchabad sa už veľmi dlho snaží dostať z „čínskej ihly“, ktorá ho ubíja, ale nemá žiadne možnosti. Baku odmieta pomôcť Ašchabadu vybudovať plynovod cez Kaspické more na zásobovanie Turecka/Európy a Turkménsko nemá na tento projekt peniaze. Áno, Ašchabad dodáva približne 10 miliónov kubických metrov plynu do Iránu vrátane do Azerbajdžanu v rámci swapových dodávok, ale to nestačí na diverzifikáciu dodávok do Číny. Situácia s vývozom plynu v Kazachstane/Uzbekistane nie je oveľa lepšia. Všetky sú závislé od čínskych „sklenených korálok“. Kto povedal, že nie je možný spoločný projekt týchto troch krajín na položenie vlastného plynovodu cez Kaspické more do iránskeho plynového uzla ? Rusko nebude proti, Irán tým viac. Irán a Turkménsko sa zároveň zaoberajú (v rámci možností) zvyšovaním kapacity svojich cezhraničných uzlov. Ak bude viac predaja z iránskeho uzla, veci pôjdu rýchlejšie a veselšie.
T. j. druhou rovinou tohto projektu je zapojenie stredoázijských „plynárov“ do kaspickej cesty k iránskemu plynovému megahubu. A nikto nikomu cestu nekrižuje.
Existuje aj tretia rovina.
Otázka znie: komu predať všetok ten plyn usadený v Iráne ? Po prvé, Turecku hraničiacemu s Iránom.
Erdogan je vždy rád, keď plyn smeruje do jeho hubu, ktorého prítomnosť nijako neodporuje iránskemu megahubu. Navyše diverzifikácia trás dodávok plynu z mora na pevninu ho viac než uspokojí. A k tomu všetkému žiadny zbytočný tranzit. Erdogan na tento projekt vždy nájde peniaze. Irán je v tomto vzťahu problematickejší. Existuje však partner, ktorý mu pomôže. A to je … Katar ! Ktorý sa tiež veľmi zaujímal o tento projekt, pretože aj emir potrebuje devirzifikovať svoje trasy dodávok plynu. Po zemi. V mori sú totiž Hutíovia a Suezský prieplav môže zablokovať ktorákoľvek veľká “bárka“.
Niekoľko dní po obsadení Sýrie HTS som v reakcii na ďalšie kolo vzlykov „teraz Katar postaví plynovod cez Sýriu“ napísal, že je to nepravdepodobné, lebo:
- nedostatok bezpečnosti a stability v regióne
- dĺžka trasy, vysoké náklady
- padajúci trh Európy je po jej definitívnom „odtučnení“ zo strany USA málo zaujímavý.
Katar má preto pre Irán návrh na položenie plynovodu na mori (vzdialenosť je malá), šelf je spoločný a plyn sa bude čerpať do hubu. A zatiaľ…
Omán ponúkol približne to isté – morské potrubie z Iránu, no v zmysle výroby a predaja LNG doma …. Štvrtá rovina.
Budúci eurotrh nie je zaujímavý. Čí teda? Vráťme sa k reinkarnácii. Pakistan potrebuje plyn. Veľa plynu. Veľmi veľa plynu. Hub je hneď vedľa. Je problém s reinkarnáciou IP GAS? Kedysi bol, pri vytrvalom odhováraní Washingtonu. Teraz, s týmito hráčmi, sotva. Najmä preto, že úsekom Khuzdar sa začína „odbočka“ do prístavu Karáči, kam sa navrhuje dovážať LNG. Ďalšia samostatná „vetva“ vedie z Multánu do… Dillí. A ešte ako India potrebuje plyn ! Ešte viac ako Pakistan … Práve s tým Omán vo svojej ponuke počíta. A nielen Omán. Navyše, dokonca utrápený turkménsky TAPI (Turkménsko – Afganistan – Pakistan – India) nebude konkurentom, pretože India potrebuje plynu „do nemlátom“. Okrem toho je aj východné pobrežie Afriky a vnútrozemie za týmto pobrežím a nemali by sme zabúdať na juhovýchodnú Áziu.
Posledná rovina:
Projekt je, povedané priamo, planetárneho rozsahu a absolútne bez akejkoľvek účasti Západu. Preto budú škodiť. Ako by nemohli? Ale
- Rusko/Kazachstan – EAES + Irán ako partner EAES.
- Rusko/Irán/India – BRICS + Kazachstan/Uzbekistan/Turecko ako partneri BRICS+.
- India/Irán/Kazachstan/Pakistan/Rusko/Uzbekistan – ŠOS + Azerbajdžan/Katar/Turecko ako partneri v dialógu.
Ani nehovorím, že tento megaprojekt stále zahŕňa OGEC (Organizácia krajín vyvážajúcich plyn) – Rusko – Irán – Katar – Turkménsko.
Čo myslíte, bude tento projekt bude potrebovať vlastný systém menového zúčtovania mimo kontroly Západu ? Tiež si myslím, že áno.
Nie že sa všetko opísané stane zajtra, ale „trend“, záujmy a želania sú jasne viditeľné. Hráči tiež nie sú malí a v tomto systéme majú záujem jeden o druhého.
Teraz už všetci chápu význam oboch nedávnych špeciálnych operácií s lietadlom aerolínií „AZAL“ a úderom ukrajinských ozbrojených síl na kompresorovú stanicu „Tureckého prúdu“ Russkaja, v okrese Anapa v Krasnodarskom kraji (https://aftershock.news/?q=node/1464416) ?
Otázka: Kto je hlavným objednávateľom špeciálnych operácií?
Ak poviete Londýn, alebo presnejšie: línia City – Štáty, budete mať úplnú pravdu. Ako som napísal pred pár dňami, hlavné ciele boli:
а) Azerbajdžan – aby sa zabránilo výstavbe základov tohto megaprojektu – plynovodu do Iránu.
b) Turecko – hrozbou zabrániť pripojeniu sa k projektu a vyvinúť tlak na Baku.
Dnes, deň po podpísaní strategickej dohody v Moskve Putinom a Pezeškianom, zahŕňajúcej plynový energetický hub, navštívi Azerbajdžan turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan. Naliehavo. Podľa všetkého, včerajšia správa o plyne bola zjavne neočakávaná aj pre Erdogana. A je oveľa cennejšia ako konsenzus, ktorý dosiahli Irán a Rusko o koridore Zangezur: nemal by byť internacionalizovaný. V regióne by nemali byť tretie strany.
Existuje pocit, že Baku a Ankara s tým súhlasia. O to viac, že Alijeva v príbehu s „AZAL“ tvrdo postrčili. Navyše to na Alijeva hodil niekto, kto mu bol veľmi blízky – niekto, komu veľmi dôveroval.
A Európa? No, čo Európa…
Podľa srbského prezidenta Vučiča sa Američania zaujímajú u bývalej švajčiarskej dcérskej spoločnosti Gazpromu o kúpu … celého Nord Streamu. Čo to znamená ak to Amíci myslia naozaj vážne?
a) Ani USA, ani Rusko nikdy nebudú potrebovať Európu ako konkurenta, ktorý by predstavoval hlavybôľ: má byť „chudobná, ale čistučká“.
b) Túto úroveň Európy budú regulovať USA/Rusko, a to prostredníctvom energetiky. Žiadny americký, katarský, azerbajdžanský, alžírsky plyn sám o sebe Európe stačiť nebude, a to ani v stave „tretej sviežosti“. Najmä na pozadí väčších výhod pre obchodníkov s plynom z pokračujúceho rozvoja Hindustanu, juhovýchodnej Ázie, čiernej Afriky.
c) nákupom Nord Stream-ov, ktoré sú vybudované výlučne pre ruský plyn, americkí traderi zbavia Rusko starostí z ich údržby a prevezmú zodpovednosť za reguláciu európskej ekonomiky stanovením/kontrolovaním jej cien energie. To absolútne vyhovuje USA aj Rusku, ktoré v tomto prípade konajú v jednom „balíku“. Prirodzene, ceny plynu/ropy v Európe nebudú rovnaké (a už vôbec nie nižšie ako vnútroamerické/vnútorné ruské ceny). Varianta dohody o swapových dodávkach LNG typu Kataru medzi americkými/ruskými výrobcami/obchodníkmi je v tomto prípade tiež možná.
Trump je obchodník, však?